Najúžasnejšia forma lietania

VENI VIDI VOLANTIS

VENI VIDI VOLANTIS
Prišiel som, videl som, zvíťazil som...známy to citát Júlia Cézara,  chlapa jedného plešatého, čo
dobyl svet. Počas vysokej školy, čítajúc jeho Zápisky o vojne Galskej, mi jeho slová zarezonovali a
fascinovala ma rozhodnosť, odvaha a cieľavedomosť tohto vojvodcu. Ku svojmu cieľu, ktorý si
jasne definoval, stúpal desiatky rokov, cez mnohé nezdary a omyly.
Túžba po dobrodružstve, po horách a lietaní v spojení s bivakovaním zrodila nápad prelietať
najkrajšie veľhory sveta. Karpaty, Alpy, Kaukaz, Dračie hory, Altaj, Nepál a jeho Himaláje, to som
už za tie roky absolvoval. Prišiel som, videl som, letel som, zavše aj vyhral, niekedy preteky,
inokedy vytvoril lokálny vzdialenostný rekord. No omyl ma zviedol z cesty.
Myšlienka sólo bivakového lietania po veľhorách sveta, objavovania, prekonávaní samého seba,
miestnych rekordov a strachu z neznáma však vo mne zostala. Oslobodený z pút som sa jej znova
chytil...

Po dvoch nociach vo verejnej doprave už tretie ráno krútim stupáky na predhorí, v okolí Biru, ktorý
je známy ako paraglidingová Mekka. Po približne týždni, ktorý som strávil ľahšími letmi po
predhorí, snahe pochopiť miestnym špecifikám a veľkým horám, som vyrazil na bivak.

Sloboda, nezávislosť, neistota a dobrodružstvo, objavovanie neskúšaného. Hodiť všetko podstatné
na chrbát a nepodstatné za hlavu a vyraziť v ústrety celým pohoriam. Nevieš kde doletíš a či
vôbec.
Noci v mraze v zaprdenom spacáku, šľapanie v horúčavách nasledované letom opäť v mraze.
Jedlo zo sáčku dva krát za deň, voda z roztopeného snehu. Nabíjanie solármi, hľadanie pristátia,
svorka šakalov obchádzajúca tvoj stan, ručiaci tiger zpoza bambusového kriaku, alebo jednoduchý
problém, vyletíš z mapy, ktorú si stiahol, pretože si letel ďalej ako si sníval ..Každodenne si hodený
doprostred situácie, ktorú nie vždy čakáš. A výsledok? Vidíš hory ako nikto iný. Niekedy preletíš aj
celé pohoria ale zato vždy pochudneš niekoľko kíl. Zažiješ šťastie, akému na svete niet páru, je
podfarbené úsilím a strachom.
Nie je to len lietanie, ale hľadanie cesty, pochopenie prostrediu a spojenie s prírodou.

Prvý deň akcie preletím okolo 110km do údolia Solang, po ceste dosahujem pre mňa zatiaľ
rekordnú výšku 5900. Klepem kosu, a lietam spolu so supmi popri šesťtisícovom vrchole Deo
Tibba. Pristávam na kopci zvanom Shaggy dog, super bivakovacom fleku v 3500m. Rozkladám
stan, kecám s ďalšími pilotmi čo tu prileteli sedíme pri ohníku. Nádherný večer a ešte krajšia noc!

Ráno druhého dňa je top počasie, pôjde to vysoko! Po krátkej prechádzke na štart zovriem vodu
do termaforu a ten schovám pod bundu. Finta na treskúci mráz. Okamžite po štarte sa držím nad
5000m a letím v ústrety neznámemu, ľadovo-snehovém kráľovstvu. Sám. Vidím hory tak ako nikto
iný a postupne stúpam vyššie a vyššie. Treskúci mráz, na pocitovejhodnote -30 (reálna teplota
mínus 50kmh vietor) vo výške 6245m je lahoda. Hreje termafor a fantastická eufória. Zasekané
údolia, snehové vrcholy, všetko v tichu a samote sledujem z môjho vreckového lietadla. Po takmer
90km pristávam na hrebeni v 3500m. Rozbijem tábor a kochám sa okolím. Čo iné môžem robiť?

Po mrazivej noci stretám ráno neďaleko môjho stanu medveďa. O desiatej sa vrhám do
nekonečného oceánu nebies. Dnes ma čakajú nižšie kopce ale zato technicky náročnejší prelet
hrebeňa vo výške 4000m zo severnej na južnú stranu. A keďže pri lietaní sa všetko točí okolo
slnka, je jasné, že zadarmo to nebude. Po hodine sa to podarí a ja letím po Dharmashalskom
hrebeni a pod sebou v hĺbke 3,5km mám sídlo dalajlámu. Fantastické! Po 150km pristávam v Bire,
kde si dám deň oddych. V termálnych prameňoch v lese, si vyhrejem koštiale. Obletel som hory
trasou dlhou asi 300km a vrátil sa nazad, pecka nie?

Piaty deň letím ďalej, pokračujem smerom na východ, keďže počasie na veľké hory skončilo,
motám sa vo výškach ledva 3500m ponad lesy a alpínske lúky. Niekedy aj hlboko pod úrovňou
terénu, nuž Himaláje nie sú zadarmo! Po sto kilometroch pristávam na krásnom, plochom vrchole
vo výške 3500m a rozbíjam tábor. V noci je teplo (-5) tak ležím s hlavou so stanu von a pozerám
padajúce hviezdy. Sloboda v tom najčistejšom slova zmysle.

Ráno štartujem do ťažších podmienok, no predsa sa vyzbieram do 5300m, čo je v širokom okolí
vysoko nad všetky vrcholy a letím späť, o dva dni musím na lietadlo domov, na prednášky.
Fantastikuš, letieť ponad oblaky, ktoré plachtia ponad vrcholy zaodeté do jesenných farieb. Lietajú
so mnou supy, užívame si ten pocit, že lietame. Po 70km pristívam na ryžovom políčku a kráčam s
ťažkým batohom džungľou nazad na kopec. Štyri hodiny, 1000m prevýšenia, horúčava dole a zima
hore. To ma zničilo a len sa zvalím do stanu.

Posledný deň, do cieľa chýba 50km a hoci počasie je „slabé“ viem že doletím. Hoci som zanorený
v doline, brúsim vrcholce stromov, dopracujem sa do Biru. Ja osamelý pútnik v vzdušnom oceáne,
tom nekonečne modrej slobody, som preletel 530km Himalájí, videl hory tak, ako nikto iný, som sa
potichu vrátil medzi ľudí.
VENI VIDI VICI VOLANTIS
Prišiel som, videl som vyhral som, letel som....a vyhral sám nad sebou! Som naspäť na svojej
ceste životom. Čakajú Rocky mountains, Karakoram, Pamír, Južné Alpy....
AVE MONTAE

Koho baví čítať viac fotiek a zážitkov nájde na www.durifuk.blogspot.sk